Juliana

Jar. Na lúke rastie veľa, veľmi veľa kvetov. Žlté púpavky,  čarokrásne snežienky, voňavé poľné kvety..
Všetka táto krása ma vytiahla vonku na prechádzku. Lúka ožívala, bola nádherná, farebná. Všetko krásne voňalo. Ako som tak prechádzal a obdivoval úžasné rastlinstvo, natrafil som na úplne najúžasnejšiu a najnádhernejšiu kvetinku, akú som doteraz v živote stretol. Bola taká nenápadná, jednoduchá. Rástla si pri ostatných tak potichúčky, že by som si ju možno ani nevšimol, keby sa na mňa tak úprimne nezahľadeľa a neočarila úsmevom. Prilákala môj pohľad na ňu. Len tak som sa pousmial a pokračoval som v ceste. Prešiel som dosť veľký kus cesty, no žiaden kvietok ma tak na mojej ceste neoslovil, len tá úbohá kvetina. Úplne naplnila moje myšlienky. Po ceste späť som naschvál šiel k nej a pri nej som zase pocítil ten pocit, ktorý ma napĺňal šťastím a radosťou. Môj záujem vidieť ju rástol. Začal som za ňou chodievať každý deň, začal som túžiť po tom kvete, túžil som ho odtrhnúť a mať ho doma, čím bližšie pri sebe. Túžil som si ho privoňať, zobrať ho do náručia, objať, pobozkať. Túžil som sa oň starať. A túžba rástla a rástla...až som sa do nej zamiloval a..
až som kvietoček, môj drahý kvietoček odtrhol. Spočiatku sme boli šťastní. Ja i "kvetina". Brával som ju na prechádzky , obzerali sme lúčne kvety, zdali sa nám tiež pekné, ale my sme si žili pre seba.
Raz som si všimol, keď som si sadol k mojej kvetine, že nejako slabne, je svetlejšia, trápi sa, i keď to zakrývala úsmevom, bola plná lásky ku mne... dovtedy som si to nikdy nevšimol. Neuvedomoval som si, že potrebuje prírodu, vodu, že potrebuje rásť a vyvíjať sa, že potrebuje priateľky, rovesníčky. Potrebuje lásku slnka, lásku a starostlivosť, ktorú som jej nevedel dať a namiesto toho, aby som jej dal to, čo potrebuje, myslel som len na seba. Na svoje záujmy. Na svoje šťastie. Nerozmýšľal som, riadil som sa len srdcom. Ale vedel som, že nemôžeme byť spolu, ale vtedy som to tak chcel a rozum nemal šancu.
Nastal však "Deň", keď som porozmýšľal a rozhodol sa. A aké bolo moje rozhodnutie? Jednoducho som vzal do rúk kvetinku a bežal som ,plný žiaľu, s ňou na lúku, na miesto, kde som ju odtrhol. Sadol som si do mäkkej trávy a začal som jej rozprávať: "Vieš, moja milá, moc Ťa mám rád, moc. Pozorujem Ťa už dlhší čas a zdáš sa mi smutná. Nie si šťastná. Prepáč mi, prepáč, že mi to trvalo tak dlho, kým som si uvedomil toto všetko. Bol som sebecký. Moja túžba po Tebe mi zatienila oči a ja som si nevšimol, nevšimol ten nápis keď som Ťa trhal, nápis, ktorý znel...NEZRAŇ MA SVOJIM EGOM, TY HLUPÁK!..."A tak, drahá moja, odpusť mi..."
Zasadil som ju a bežal som preč. Lebo mi bolo veľmi, veľmi ťažko. Častokrát som uvažoval, či som urobil dobre. Po dlhšom  čase som šiel nenápadne okolo a zistil som, že sa ujala a stále rastie do krásy. To rozhodnutie bolo kruté voči obom nám, ale neviem si predstaviť, že by som ho urobil neskôr a kvetinka by sa už neprijala a zahynula by. Cítim, že to bolo najsprávnejšie, čo som mohol urobiť i keď ma to nesmierne bolelo. A viem, že aj ju.
Dnes je Kvet šťastný -  lebo dostal slobodu, ja som šťastný tiež, že je šťastná aj moja navždy milovaná kvetina.